"Lebo si otráviš dušu"

01.06.2018

Pokúšam sa si vybaviť situáciu, kedy som naplno pochopila, že to naše decko je iné. 

Myslím, že to bolo kdesi na sklonku jeho 3 rokov, kedy náš najstarší syn mal svoje pubertálne obdobie, poznačené dredmi, umeleckým bláznením, keďže chodil na šupku (umeleckú školu). Spomínam na to dnes už viac s úsmevom, ale úplne objektívne musím povedať, že vtedy mi do smiechu vôbec nebolo. 

Títo dvaja - jeden malý, druhý už skoro veľký, si sedia vonku a starší syn - vtedy veľká rebélia, fajčil. Max ho sleduje a skonštatuje tým detským múdrym tónom - "vieš Danko, nemal by si fajčiť." Danko na neho pozrie a nechápavo odpovie - "a to akože prečo?" A Max iba skonštatuje - "nuž, lebo si otráviš dušu." Keby som nebola na vlastné uši počula tento ich rozhovor, neverím, že sa niekedy odohral. 

Keď sa prenesiem do aktuálneho obdobia, kedy prechádzame vyšetreniami, ktoré občas neberú konca, si neustále vybavujem situácie, ktoré už v dávnej minulosti boli také iné. Iba sme im neprikladali význam. 

Napríklad aj ten, že náš syn nikdy nechcel nikde inde spávať, ako doma. Prespávačka u kamoša alebo starých rodičov u nás nikdy nehrozila a aj keď sme to skúšali, vždy pred polnocou bol telefonát a dieťa na ceste domov. 

Asi najhoršie zo všetkého, čo asperger prináša, je pocit izolácie. Lebo rodičia cítia, že čosi nie je v poriadku. Občas ste napomínaní svojim okolím, že dieťa nezvládate. Dostávate milión nevyžiadaných rád, zdvihnutých prstov, poučných rozhovorov až sa dostanete do štádia, že nechcete počuť od iných nič. Občas som sa dostala do situácie, kedy som si pripadala minimálne nesvojprávna. A viete čo bolo na tomto najhoršie? Že som očakávala pochopenie a pomoc od blízkych ľudí, priateľov, s ktorými sa poznáme roky. A namiesto pochopenia bola ďalšia izolácia, prípadne odmietali ich deti kamarátiť sa s Vašim. 

Áno, takáto sme tolerantná spoločnosť. Keď výjdete s pravdou von a pomenujete problém, ktorým žijete, nastáva ďalší extrém. Najskôr sa na Vás okolie pozerá vyjavene. Potom nechápavo, v odrazoch ich očí vidíte iba dva trčiace otázniky a prepichujúci pohľad. A znovu ďalší vyvíjaný tlak a kolotoč otázok. 

"Prosím Ťa a to ste na to prišli až teraz? Čo si/ste zanedbali? Ako je to možné? To Ťa nikto neupozornil? A čo teraz? Čo treba s tým dieťatom robiť? Ako máme k nemu pristupovať? Ako to vlastne vysvetliť našim deťom (kamarátom)?" Jedna kamarátka mi dokonca navrhla, že sa zúčastní jeho terapie. V ten moment som sa musela veľmi, ale veľmi ovládať, aby som ju kamsi neposlala. Bola to tá najnetaktnejšia vec, ktorú mohla urobiť. Lenže okolie to tak nevníma. Nasilu Vás tlačí do odpovedí, ktoré sa im v konečnom dôsledku vôbec nepáčia.

Uff, fajn, škoda, že sa nikto neopýtal - ako sa cítiš, netreba ti pomôcť? 

To, že je to pre vás úplne nová situácia, ktorej čelíte, neviete o tom nič, snažíte sa zorientovať, ale najmä pochopiť čo sa tu vlastne deje. 

Tu nejde o to, že nechcete spolupracovať. Tu ide o to, že v prvom rade musíte riešiť vlastnú stabilitu, vlastné psychické zdravie a odolnosť. Ako mi všetci terapeuti povedali, najskôr stabilizujte seba, potom dieťa. 

Keď Max prestal chcieť chodiť do školy, považovala som to v novembri 2017 za začínajúcu pubertu. Lenže ono sa to stupňovalo. Chalan, ktorý mal síce od prvého ročníka problém s inými deťmi, ale celkovo bol začlenený a vo svojej bublinke, začal plakávať. Ráno, že nechce ísť do školy. Podvečer, keď si chystal veci do školy znovu. Potom sa priznal, že je šikanovaný zo strany chlapcov zo starších ročníkov. 

V januári tento začarovaný kruh začal ma priamy vplyv na jeho výkony v škole. Bol dezorientovaný, frustrovaný, s absolútnou nechuťou žiť. Neschopný robiť nič. Nevedel čo sa robí v škole, či má úlohy, skrátka nič. Je šialené, keď vám dieťa v 11 rokoch povie, že sa na tomto svete necíti dobre, že sem nepatrí. Hlavou Vám beží nekonečný prúd myšlienok a vy sa spytujete samých seba - sakra, kde sme to urobili chybu? A prečo práve my? Ja verím, že všetko v živote má svoj zmysel a nič sa nedeje náhodou. Môžem povedať, že šikanovanie nášho syna nás priviedlo na cestu hľadania. Keď mi dala triedna učiteľka do ruky žiadosť o psychologické vyšetrenie, v podstate som bola rada. Nie, dávno už nemám žiadne predsudky voči psychológom. Vlastne vďaka nim sme boli nasmerovaní a zdiagnostikovaní. 

Avšak sme stále na začiatku. 

Náš Max nemáva záchvaty hnevu, ani nehádže vecami okolo seba, hoci niektorí aspergeri to takto majú. Ale veľmi zle prežíva akékoľvek odmietnutie. Nevie spracovávať rôzne sociálne situácie, ktoré sa v triede počas celého vyučovania dejú. Mnohé z nich berie doslovne a ako priamy útok na seba. Dnes už vie, že keď sa cíti preťažený, potrebuje odísť preč. Ľahnúť si, byť sám, vydýchať sa a oddýchnuť. 

Nie je pravdou, že aspergeri nechcú mať priateľov. Oni po nich bytostne túžia. Ale stačí im naozaj veľakrát iba jeden. Pre všetkých, ktorí by radi pochopili, čím rodičia takýchto detí prechádzajú, odporúčam túto útlu knižočku. Prečítate ju za hodinku pri káve a toto poznanie Vám nezainteresovaným možno pomôže v tom, aby ste sa snažili iba pochopiť. 

My rodičia detí s aspergerovým syndrómom totiž nič viac nepotrebujeme. 

https://www.martinus.sk/?uItem=190413