„Nevychovaný a rozmaznaný grázel“

27.02.2019

"V najrôznejších násilných a ubližujúcich situáciách sme to vždy my deti, jediné, u ktorých ostatní vidia nejaký násilný problém." Citát je z dokumentu: "A Dangerous Son."


Tento citát mnou rezonuje vždy, keď si ho prečítam. Myslím, že ľudstvo prekonalo obrovské množstvo bariér, ktoré mali čo dočinenia s iným vierovyznaním, farbou kože, dokonca s cestovaním. Stále však nevieme v dostatočnej miere akceptovať istú mentálnu rôznorodosť. Neustále sa vyžaduje myslieť spoločným spôsobom - musíš byť spoločenský, žiť v produktívnom a sociálnom svete. Nevieme prijať iný spôsob myslenia, lebo nezapadá do toho nášho.


Aspergerov syndróm patrí medzi poruchy autistického spektra. V celom tomto spektre je na tej druhej, lepšej strane. Prečo o ňom píšem? Poviete si autista ako autista.... Nie je to tak. Zámerne budem používať slovo asperger, pretože tieto deti s aspergerovým syndrómom, nespadajú pod štandardné autistické parametre.


Sú to deti, ktoré majú bežný intelekt, niekedy až napriemerný. Väčšinou sa však píše práve o tých "nadpriemerných" aspergeroch, ktorí sú skutočne vysoko úspešní, ale ani zďaleka sa nemôžeme spoliehať na tieto štatistiky, lebo tých "bežných alebo ak chcete priemerných", je podstatne viac. O to je to horšie. Jednoduchšie je totiž integrovať nadpriemerne inteligentné dieťa, ako to priemerné a ešte aj s balíčkom rôznych porúch pozornosti či špecifickými poruchami učenia.

Už pár mesiacov realizujem svoj osobný prieskum toho, čo vlastne môže rodič dieťaťa, ktorému diagnostikujú aspergera, robiť. A viete čo? Vlastne nič. Všetko stojí a padá na rodine. Nie na spoločnosti, nie na štáte, ale na rodičoch.

Viete, že tretí sektor kompletne zastrešuje drvivú väčšinu aktivít pre aspergerov a detí v autistickom spektre? Že pomoc od štátu od poskytnutia základných informácií až po odborníkov, ktorí sa týmto deťom venujú neexistuje?

Viete, že na riadnu diagnostiku čakajú rodičia týchto detí niekoľko desiatok mesiacov?


Viete, že náklady na terapie si hradia rodičia z vlastného vrecka?


A na záver, viete, že optimálne náklady na terapiu dieťaťa v autistickom spektre sa pohybujú okolo 1500 eur mesačne? A to, že na terapie pre asperger deti nie sú odborníci je objektívny fakt. Áno, chápem, nezáujem spoločnosti o rôzne okrajové skupiny obyvateľstva mnohí považujú za normálne. Nespadajú do ich sveta. Potiaľto majú pravdu. Až kým takéto asperger dieťa nebude spolužiakom vášho potomka v najbližšej škôlke či škole.

A verte, že tá šanca je viac-menej istá. Podľa aktuálnych štatistík sa v každej triede nachádza jedno dieťa v autistickom spektre. Na celom svete je ich okolo 80 miliónov a ich počet bude stúpať.

Chcete o tejto vývinovej poruche vedieť viac? Naozaj máte úprimný záujem o to, čo týmto deťom vlastne je? Najväčší problém aspergerov a detí v autistickom spektre je ten, že pôsobia "normálne" a že nič zvláštne na nich nie je vidieť. Na ich správanie pre väčšinu ľudí stačí škatuľka - nevychovaný a rozmaznaný grázel. Lenže to je ten prvý pohľad.

Druhý je ten, že tieto deti vnímajú jednoduchosť, majú svoj pevne vytvorený svet a ruch tohto sveta je pre nich devastačný. Že komunikácia s nimi musí byť doslovná. Slovné spojenia ako dávaj pozor, pekne seď, zaujímaj sa o iných sú pre nich nezrozumiteľné. Nerozumejú nám. Naša komunikácia sa skladá z 80% neverbálnej komunikácie, ktorú tieto deti nevedia čítať. V našom svet sa necítia bezpečne a preto majú veľakrát rôzne záchvaty zlosti a agresivity.

Mentálna únava rodičov sa nedá k ničomu signifikantnému prirovnať, rovnako tak ich zúfalstvo, nepochopenie a bariéry v myslení tiež. My rodičia detí s aspergerom nechceme zázraky na počkanie. Chceme iba zmenu prístupu. Nič viac. Pretože zmena prístupu nie je o peniazoch, ale o ochote sa pozrieť na tieto deti inak. Nie ako na problémových a nevychovaných grázlov, ale ako na deti, ktoré ako my, majú dušu. Svoj svet. A sú schopné (neznášam to slovo) efektívne fungovať, ak im vytvoríme bezpečné a podporujúce podmienky. A tým je z hľadiska fungovania v škole pridelená asistentka učiteľa.

Z hľadiska integrácie do školského prostredia narážajú tieto deti na rôznorodé komplikácie. Či už je to spochybňovanie diagnózy, neochota pedagogického zboru sa vôbec v tejto téme vzdelávať, prípadne ide o kvalitné nastavenie integrácie individuálneho vzdelávacieho plánu alebo neposkytnutie asistenta učiteľa pre tieto deti...

Sú to iba čriepky a útržky najzávažnejších pochybení, s ktorými sa my rodičia detí s aspergerom denno-denne stretávame. A nie, nie je normálne ich strčiť do zariadení, len aby sme ich nevideli. Táto spoločnosť má prijať každého jednotlivca a podporiť jeho rast a miesto na tomto svete. Áno, som naivná. Ale takto si to raz predstavujem.

Každá zmena myslenia začína od jednotlivca. Lenže vedieť o aspergeroch je začať sa s nimi zaoberať. Verejne a otvorene o nich hovoriť. Robiť osvetu. Mať model vzdelávania od stredných pedagogických škôl, pedagogických vysokých škôl, odborníkov na úrovni ministerstva zdravotníctva, školstva, cez sieť terapeutických centier pre deti a ich rodiny, v dospelosti podporné bývanie, budovanie komunít až po celkovú osvetu všetkých ľudí.

Prichádzame s nimi do kontaktu všetci aj keď to nie vždy vieme. Čo však viem je, že ak im táto spoločnosť neposkytne potrebnú pomoc v detskom veku, v dospelom budú títo ľudia predstavovať pre sociálny systém veľkú finančnú záťaž, pretože vtedy, keď sme mohli pomôcť, sme im dali nálepku - nezvládnuteľní.


Tento môj blog vyšiel aj na spravodajskom portáli www.dalito.sk 

https://www.dalito.sk/nevychovany-rozmaznany-grazel/?fbclid=IwAR0y6wo5iE6vRYWM0auuqyt3tFp09iXLcA-eFaDhMxOI4nz7z2y6MfxpQCA