Utíkej Forreste, utíkej :)

04.06.2018

Aspergerov syndróm nie je vidieť tak ako osýpky. 

Na obrovsky širokej škále autistického spektra je na tej druhej, lepšej strane. Pri týchto deťoch nie je prítomná porucha reči, vyvíjajú sa prakticky identicky ako ich ostatní rovesníci. Odchýlky, ktoré si všimnú rodičia, sú okrem iného najmä v motorickej zložke. Náš syn Max, keď sa prvýkrát postavil na nohy, začal okamžite iba utekať. Skrátka preskočil vývinové štádiu krok, pád, krok a rovno bežal. Behal tak, že v našej komunite, kde sme vtedy bývali ho prezývali Forrest Gump. Utíkej Forreste, utíkej....

Keď sa v piatom ročníku spustil celý tento diagnostický kolotoč, prinútilo nás to k určitej sebareflexii. Ako sme dlho tušili, cítili a uvedomovali si, že je skrátka "iný", v ďalšom kroku Vás prenasledujú tie menej príjemnejšie myšlienky. Zisťujete, že každá zdanlivá banalita, je pre takéto dieťa pohromou.

Taká blbosť, že plyšáky na posteli majú svoje hierarchické postavanie. Zisťujete, že udržanie pozornosti takéhoto dieťaťa, vyžaduju priam nadľudský výkon. Zisťujete, že popri aspergerovmu syndrómu, má decko všetky "dys", ktoré si viete predstaviť. Nie, nejdem ani sebe ani Vám nahovárať, aké je to "skvelé, úžasné a motivujúce", mať "iné" dieťa. Ako zisťujete, že všetko, čo Vám ako tak vo výchove a pravidlách s ťažkosťami fungovalo, zrazu nefunguje a rovno - nefunguje nič. Že máte namiesto šťastím žiariaceho dieťaťa, uzlík neštastia, nervov a nepochopenia, navyše pred pubertou.... Hmm, a čo teda s tým?

Nie, nedávam Vám univerzálny návod ako, kedy, kde a čo urobiť. 

Dávam Vám námet na zamyslenie sa. Položili ste si niekedy otázku, prečo sa rodí zrazu toľko "iných" detí? Prečo je tu zrazu toľko detí, ktoré majú senzitívne zmysly a vnímanie? Ako je to možné, že sú tu deti, ktorým nič nehovorí súťaženie, väčšie výkony a "byť lepší"? Ktoré majú celé toto súťaženie doslova na háku? Deti, ktoré trápi to, že svetové oceány sú zamorené plastami, že chcú byť dobrovoľne vegetariánmi, pretože vnímajú, že je mega problém odlesňovanie, ničenie pralesov a že keby bolo viac ľudí vegetariánmi, tak má naša planéta väčšiu šancu na obnovu ozónovej vrstvy? Prečo tieto deti nie sú zaraditeľné do bežného vzdelávacieho systému?

Ak sa chceme na čokoľvek, čo je v našich životoch iné, pozrieť zblízka, sme na ceste poznania. Poznania, čo je iné. To, čo nás vyrušuje, zneisťuje, znervózňuje, môže na tejto ceste dostať úplne iný význam. Za hranicou nášho osobného komfortu je začiatok iného sveta. Pretože tieto naše vlastné názory, dogmy, zažité paradigmy, výchovné rámce, ktoré máme tak hlboko zakorenené, nás okrádajú o jedno veľmi podstatné. O pochopenie. O nadhľad. Pokoru. Odvahu. Obyčajnú ľudskú blízkosť.

Neodvažujem sa vôbec tvrdiť, že na svet prichádzajú noví géniovia. 

Nie, takúto ambíciu nemám, lebo to ukáže až čas. Čo si však myslím, že tieto deti nás prišli spomaliť. Sprítomniť. Naučiť sa odlíšiť podstatné od nepodstatného, opustiť všetko čo nám neslúži, ale je tak strašne pohodlné. Tieto deti Vám to neodpustia. Tnú presne a cielene do všetkých vnútorných strachov, vlastného nepochopenia a nefunkčných vzorcov. Áno, môžeme sa my rodičia z toho všetkého zrútiť. Aj to je cesta. Ale popritom všetkom čo sa nám v živote deje, som pochopila jednu zásadnú vec. Že vždy máme na výber. Že to, ako sa rozhodnem cítiť, je prvým krokom k tomu, ako pomôcť vlastnému dieťaťu. Pretože aj napriek blbej diagnóze sa môžem vedome rozhodnúť byť v pohode. Na mojej ceste poznania ako sa naučiť znovu žiť bola táto voľba kľúčová. A považovať to, čo sa nám v živote deje, za dar, nie za prekážky. Pretože vždy, to čo sa deje, je správne. Tú hodnotu správnosti či nesprávnosti vkladáme do nej my sami.

https://www.youtube.com/watch?v=jU-lG4YbGLI&feature=youtu.be